O nosení detí

Lono, o naturálnom prístupe k naším deťom

  • O nás
  • Aktuality
  • Eko škôlka Lieska
  • Články
  • Galéria
  • Kontakt
  • Podpora

  • O nosení detí

    „PREČO NOSIŤ SVOJE DIEŤA? “:

     

    (Všetko o nosení nájdete na stránkach

    http://www.nosmesa.eu/

    http://www.onoseni.sk/

    http://www.nosenivsatku.cz/)

    Nosenie detí je jeden z princípov kontaktného rodičovstva.

    Kontaktné rodičovstvo pochádza z anglického slovného spojenia Attachmet parenting.)

    Čo je kontaktné rodičovstvo?

    Kontaktné rodičovstvo je predovšetkým životný štýl. Veľa rodičov preferuje jeho princípy a ani nevie, že ide o nejakú filozofiu prístupu k výchove detí.  Jednoducho ho používajú inštinktívne. To preto, že kontaktné rodičovstvo je metóda, založená na prirodzenom načúvaní a odpovedaní na potreby svojho dieťaťa.

    Kontaktné rodičovstvo znamená naučiť sa pozorne vnímať podnety dieťaťa a správne na ne reagovať. Najmä prvé 3 mesiace vyžaduje táto rola obrovskú dávku trpezlivosti. Neznamená to však, že dieťa je vychovávané bez hraníc. Rodičia sa musia naučiť rozlišovať medzi potrebami a požiadavkami. Prvých 6 mesiacov sú však tieto dva pojmy totožné. Okolo 7 mesiaca veku dieťaťa kontaktní rodičia už bez problémov rozlíšia plač, na ktorý je potrebné reagovať, od toho, ktorý dieťa pravdepodobne zvládne samo. Opakované pozitívne reakcie dieťa naučia dôvere, vďaka ktorej dokáže lepšie akceptovať zákazy v neskoršom veku, keď začne vyžadovať veci, ktoré nutne nepotrebuje.

    Ide v podstate o úzku vzťahovú väzba medzi rodičom a dieťaťom. S deťmi sme v neustálom kontakte, odpovedáme na ich často krát veľmi nenápadné signály a spĺňame ich potreby.  Predpokladom zdravého vývinu dieťaťa je bezpečná väzba na osobu, ktorá preň predstavuje najdôležitejšiu oporu v jeho živote.

    Kontaktné rodičovstvo tiež zdôrazňuje, že starostlivosť  o maminku je jedným zo spôsobov, ako sa môžu ostatní členovia domácnosti starať o miminko.

    Na čom je založené? 

    Kontaktné rodičovstvo je založené na vzťahovej väzbe, v ktorej vzniká mimoriadne a nezameniteľné puto medzi rodičom a dieťaťom. Rodičia teda vnímajú svojho potomka ako rovnocennú bytosť a správajú sa k nemu úctivo. Zatiaľ čo pre matku znamená kontaktný vzťah túžbu, pre dieťa je táto blízkosť potrebou.

    Manželia Searsoví v knihe Kontaktní rodičovství, rozdelili tento smer do 7 bodov: Bonding, Kojenie, Nosenie detí, Spoločné spanie, Dôvera v plač dieťaťa, Vyrovnaný osobnostný a rodinný život - vymedzenie hraníc, Pozor na „cvičiteľov“ detí.

    To však neznamená, že keď sa napríklad matke z akýchkoľvek dôvodov nepodarilo kojiť svoje dieťa, že nemôže byť kontaktnou matkou.

    Vzťahová výchova však býva najefektívnejšia a najkvalitnejšia vtedy, ak sa používajú všetky jej nástroje spolu. Krásne sa spolu dopĺňajú a tvoria akoby dokonale do seba zapadajúce kolieska hodinového stroja. Kvalitne vybudovaná vzťahová väzba ostáva zakorenená vo vedomí aj podvedomí všetkých zainteresovaných. Prináša kvalitu a nové dimenzie do vzájomného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. 

    Aký je jeho najvyšší prínos pre dieťa a rodiča?

    Prínosov je veľa. Veda hovorí, že kontaktne vychovávané deti:

    -         sú múdrejšie. Deti vychovávané s obmedzenou interakciou, čo znamená obmedzený kontakt a nie až tak dôsledné reagovanie na potreby dieťaťa, nemajú rovnaké príležitosti ako deti zapojené do sveta vnímavých rodičov, ktoré si tak môžu vytvoriť dostatočné množstvo prepojení v mozgu. KR napomáha rozvoju mozgu tým, že mu poskytne správny druh stimulácie v dobe, keď to mozog dieťaťa najviac potrebuje.

    -         sú zdravšie, pretože s veľkou pravdepodobnosťou sú kojené a materské mlieko poskytuje veľmi významnú ochranu proti chorobám a posilňuje imunitný systém dieťaťa. Deti vychovávané kontaktne tiež majú nižšiu hladinu stresových hormónov. Vysoká hladina stresových hormónov ohrozuje imunitu organizmu. No a v neposlednom rade je tomu tak aj preto, že kontaktne vychovávané deti oveľa menej plačú a tak sa ich telíčko môže fyzicky vyvíjať bez prekážok. No a nakoniec sú zdravšie i preto, že matky takýchto detí sa väčšinou stravujú zdravo a nedovolia svojim pokladom konzumovať sladkosti ako rôzne cukríky či čokolády, ktoré teda zdraviu rozhodne neprospievajú J.

    -         lepšie rastú, optimálne dozrievajú k plnému intelektuálnemu, emocionálnemu i fyzickému potenciálu a to preto, že nemusia plytvať energiou na to, aby sa snažili rodičom povedať, čo potrebujú. Dieťa spotrebuje oveľa menej energie, pokiaľ mu na získanie matkinej pozornosti stačí šťuchnutie či pohľad, ako keď musí 5 minút na plno kričať.

    -         sa lepšie správajú, pretože čím viac času strávi dieťa v dobrej nálade, tým skôr sa naučí vytvárať tento stav samo.

    -         lepšie spolupracujú s rodičmi, pretože rodičia nehovoria dieťaťu, čo má robiť, ale pomáhajú mu, aby sa samo naučilo, čo má robiť. Dieťa si napr. všimne niečo nové a citlivý rodič mu jemne pomôže plne sa rozvíjať. Dieťa chce pohladiť šteniatko alebo iné dieťa a matka mu drží ruku a ukáže, ako má pohladkať šteniatko, alebo bábo jemne. A pretože dieťa rodičovi dôveruje, načúva...

    -         sú empatickejšie, pretože tieto deti dostávajú plnú dávku citlivého rodičovského prístupu.

    -         sú menej závislé, pretože sa stávajú prirodzene nezávislé vtedy, keď k tomu dozrejú. Novorodenec totiž nevie, že je oddeleným jedincom. Vie len to, že keď s matkou, cíti sa dobre. Deti totiž nechápu skutočnosť, že ste tu aj keď vás nevidia asi do veku 9 – 12 mesiacov. Dieťa nedokáže udržať mentálny obraz matky, aby sa utešilo, a nechápe ešte čas, takže pre neho nič neznamená, keď mu poviete: „Maminka sa o chvíľu vráti.“ Stála citová dostupnosť matky pomáha dieťaťu naučiť sa dôvere, najprv k matke, neskôr v sebe sama. Dôvera v sebe sama vedie k nezávislosti. Takže dieťa najprv musí prejsť fázou zdravej závislosti, aby sa neskôr mohlo stať bezpečne nezávislým.

    Kontaktní rodičia zas viac svojim deťom dôverujú, dôverujú v ich vrodené schopnosti a inštinkty. Kontaktné matky vedia skôr vypozorovať prichádzajúce ochorenie dieťaťa a ľahšie vedia i stanoviť či ide napr. o koliku alebo niečo iné. Je vedecky dokázané, že menej kontaktní rodičia majú menšiu schopnosť vnímať príznaky choroby u svojich detí.

    Náruč matky a nosenie detí

    Bábätká kontaktných rodičov sú veľa nosené v náruči, či nejakom nosiči, alebo v babyšatke.

    Miminko sa narodí s 13 reflexami. Medzi ne patria aj: Moorov reflex (pri prudkom pohybe dieťa pritiahne nožičky k sebe a nasleduje fáza objímania...). Úchopový reflex (keď vložíme miminku prst do dlane, zovrie ho tak silno, že by sme ho mohli zdvihnúť do visu...). Babinského reflex (keď sa dotkneme chodidla miminka pod prštekmi, ohne ich, akoby chcelo niečo zachytiť...). Tieto reflexy sú dôkazom toho, že miminká od prírody očakávajú, že budú nosené. Evolúcia nás zbavila srsti, no získali sme možnosť manipulovať s rukami. Keďže sa miminká nemajú o akú srsť na našom tele zachytiť, úloha nosenia prešla na nás. Náruč matky, jej teplo, tlkot srdca, jej dych, mlieko a hlas, to je jediná realita, ktorú novorodenec prijíma. Pri nosení  je dôležité, aby malo dieťa oblý chrbátik, hlavička nesmie byť v záklone, telíčko dieťaťa je v jednej osi, pri asymetrických polohách treba vymieňať strany.

    Esovité zakrivenie chrbtice sa začína formovať až pri prvých pokusoch o chôdzu. Do tej doby je teda pre dieťa prirodzenejšia poloha v šatke „v tzv. kolíske“, kde má dieťatko podporu oblého chrbátika, tak ako to bolo aj v maternici.

    Použitá literatúra: Jean Liedloffova – Koncept kontinua, Manželia Searsoví – Kontaktné rodičovstvo

    Predtým ako boli vynájdené kočíky, bolo nosenie detí v šatkách bežné. Aj keď to teda neboli klasické šatky, naše prababičky, babičky si spomínajú ako nosili v obrusoch, plachtách a pod :-).Táto metóda nosenia detí sa prenášala z generácie na generáciu. Bohužiaľ sa ich použitie začalo vytrácať práve vtedy, keď bol kočík vynájdený, ale nie úplne. Keďže kočík bol výdobytok modernej doby a vyššej spoločenskej vrstvy, nie každý si ho mohol dovoliť. V Nemecku a aj v niektorých krajinách Európy sa opäť dostáva používanie šatiek do povedomia rodičov. Stáva sa to trendom. Nosenie detí v šatkách a nosenie detí ako také celkovo je prirodzené, pohodlné a príjemne.

     

    Otázky o nosení

    Kedy môžem začať nosiť dvoje dieťa v šatke?

    Ideálne od narodenia. Dieťa bolo Vašou súčasťou po celý čas, ktorý strávilo v brušku, všetky jeho potreby boli v brušku uspokojené. (Pocit tepla, hlad, smäd, blízkosť matky.)Pôrodom sa to nekončí, práve naopak, dieťa očakáva, že jeho potreby budú aj naďalej napĺňané. Nosenie v šatke simuluje pobyt v brušku, deti ktoré sú nosené sa lepšie adaptujú na pobyt „vonku“. Nosením sa prehlbuje vzťah medzi matkou a dieťatkom. Nechajte dieťa byť blízko Vás, tam ono patrí...

    Ako dlho môžem nosiť svoje dieťa v šatke?

    Čas nosenia nie je obmedzený, môžete nosiť tak dlho, pokiaľ máte z toho obaja potešenie. Dieťa Vám dá určite najavo, že niečo nechce robiť a Vy tiež zistíte kedy máte dosť. Postupne ako bude rásť budú sa striedať etapy nosenia, s lezením, pretáčaním sa z bruška na chrbátik a naopak, pokusmi o prvé krôčiky. Žiadne dieťa sa nebude nosiť večne, nebojte sa toho. Návyk na nosenie je jeden z mýtov, ak by to tak v skutočnosti bolo, africké, indické deti a deti z iných krajín, kde je nosenie súčasťou ich bežného života, by sa nosili do dospelosti...

    Môžem začať nosiť svoje dieťa aj v prípade, že je už trochu staršie?

    Samozrejme môžete... Niekedy sa môže stať, že dieťa si potrebuje na nosenie zvyknúť, áno zvyknúť si na niečo, načo je geneticky uspôsobené. Pretože nosenie by malo byť plynulým prechodom z bruška. Avšak treba mu nechať čas, dávkovať postupne, dávať ho do šatky, či nosiča ak je spokojné, ponúknuť mu prsník, veď v šatke a nosiči sa dá krásne dojčiť, a Vám ostanú dve voľné ruky! A tiež treba dávkovať postupne, aby si aj Vaše telo zvyklo na nosenie. Keď sa totiž nosí od narodenia, telo nosiča si zvykať nepotrebuje. Svaly, kĺby sa prispôsobujú narastajúcej váhe dieťatka postupne.

    Bude mať dieťa v šatke dostatok vzduchu?

    Vždy sa uistite, že nos dieťatka je voľný. V tom prípade bude mať dostatok čerstvého vzduchu. Váš pohyb spôsobí, že vzduch v šatke bude cirkulovať a zabezpečí dostatočnú výmenu vzduchu. Existujú o tom aj štúdie. Dieťa v šatke prijíma len o 1 percento menej kyslíka ako mimo šatky, ale to je tým, že v šatke je dieťa omnoho pokojnejšie a dýcha kľudnejšie. Pri nosení môžete vykonávať rôzne činnosti, dieťa je predsa súčasťou Vášho života, a je rado v centre diania. Doprajme mu to! Môžete variť ( pozor na vysmážanie), vyvešať oprané veci, dať do práčky, žehliť, čítať, alebo len tak v kľude piť čaj.

    Poškodzuje nosenie v šatke chrbátik dieťatka, alebo matky?

    Chrbát dieťaťa je prirodzene zaoblený a vyrovnáva sa postupne v priebehu jedného až dvoch rokov do tvaru S. To je hlavný dôvod, prečo musí byť chrbátik dieťaťa v šatke mierne ohnutý. Je to pre dieťa určite lepšie ako keď leží vystreté alebo je prehnuté v dôsledku zlého polohovania. Chrbtica dieťaťa prechádza tromi fázami pred dosiahnutím tvaru S.

    1. Krčná chrbtica sa preťahuje smerom hore a dole hneď ako si dieťa udrží hlavičku hore.

    2. Hrudná chrbtica sa vyrovnáva keď dieťa začne samo sedieť.

    3. Krížová chrbtica unesie dieťa keď sa začne naťahovať za predmetmi a keď začne stáť a chodiť. Ľudia, ktorý pochádzajú z kultúr, kde je bežnejšie nosiť deti majú menej problémov s chrbticou ako máme my.

    Noseniu nebráni ani ak máte skoliózu chrbtice, svaly si postupne zvykajú na váhu dieťaťa, nosenie sa dá prirovnať, ako keby ste cvičili. Ak však máte vážny zdravotný problém ako napríklad vyskočenú platničku, alebo niečo podobné, je dobré toto konzultovať s ortopédom. Pokiaľ nosíte správne, nepredstavuje pre Vás ani Vaše dieťa nosenie žiadne zdravotné riziká.

    Rozmáznavam svoje dieťa ak ho nosím v šatke?

    V otázke vyššie som sa rozpísala o tom, prečo je pre dieťa vhodné sa nosiť. Je to pre neho plynulý prechod z bruška na svet. Nie je možné, aby ste rozmaznali dieťa tým, že ho nosíte v šatke, pretože jediný spôsob ako vie dieťa upútať Vašu pozornosť je plač. Deti s nami plačom komunikujú, oni nevedia rozprávať. Potreba blízkosti, kontakt a pocit bezpečia sú naše základné potreby a mali by byť jednoducho a prirodzene napĺňané. Neskôr, keď sa dieťa začne batoliť, alebo chodiť, chce byť nosené menej. Ich prirodzená potreba pohybu a objavovania je silnejšia a samozrejme je pre nich vzrušujúcejšie objavovať veci samostatne.

    Čomu by som mala venovať zvýšenú pozornosť pri nosení?

    Mali by ste používať len kvalitné šatky(diagonálna elasticita tkaných šatiek, dvojité švy na okrajoch, zabezpečenie, bezpečnosť) Ideálne je zvoliť farbu šatky, ktorá sa páči aj Vám, pretože šatka je aj módny doplnok, a ak sa Vám nebude páčiť nemusíte sa v nej cítiť príjemne. Šatka by mala byť utiahnutá tak pevne, aby ste nemali pocit, že dieťa treba pridržiavať rukami. Mali by ste používať len úväzy, ktoré sú vhodné pre dieťa s ohľadom na vek a tie ktoré sú pre Vás pohodlné a rovnako aj pre Vaše dieťa. Ak ste sa rozhodli používať šatku a nosiť v nej dieťa, nemali by ste sa nechať odradiť nedostatkom skúseností a predsudkami Vášho okolia.

    Moje dieťa je veľmi zvedavé, môžem ho nosiť tvárou od seba?

    Mnoho rodičov si myslí, že pre dieťa je lepšie ak ho nosia tvárou od seba. Je to nesprávne, pretože pruh medzi nôžkami dieťatka nemôže byť dostatočne roztiahnutý a nedocielite tým zaoblenie chrbátika, nohy dieťatka potom hompáľajú dopredu a dozadu a toto je z hľadiska fyziologického vývoja nevhodné. Keďže chrbátik je pritlačený k Vášmu bruchu, tak nie je dostatočne podopretý a je formovaný do nesprávneho vyklenutého tvaru. A pokiaľ sa jedná o malé dieťa nie je možné mu v tejto polohe dostatočne podopierať hlavičku a tá sa pohupuje zo strany na stranu.

    Mám na nosenie klokanku, nie je vraj na nosenie vhodná, mám ju teda prestať používať?

    Ideálne zadovážiť si ergonomický nosič, ktorý je síce drahší, klokanky, ktoré sú u nás dostať sú na nosenie nevhodné, dieťa má celú svoju váhu medzi nôžkami, visí vlastne za genitálie, a keďže nie je možné polohovať tak, aby sa dosiahol zaoblený chrbátik sú na nosenie nevhodné, jednak preto, že v nej trpia chrbtové stavce a nepodporujú vývin kĺbov, a okrem toho klokanku je možné nosiť iba vpredu. Áno odporúčam prestať s jej používaním.

    Nebude mu v šatke zima/ teplo?

    Pri nosení v šatke, sa dieťa a matka hrejú navzájom, regulujú svoje telesné teploty. Pokiaľ dieťa do šatky napríklad v lete príliš nenaobliekate, a zvolíte vhodný odev a šatku, pretože aj šatky sú rôzne typy a teda sa dá zvoliť aj podľa materiálu je to málo pravdepodobné, ale musím podotknúť, že v lete sa budete potiť vo všetkom. Vytŕčajúce časti tela samozrejme chránime proti slnku (hlavička, nôžky.) V zime je možné použiť návleky na nôžky a tiež na ruky, nákrčník, špeciálnu vetrovku na nosenie, alebo väčšiu bundu do ktorej sa zapnete spolu s dieťatkom, zateplepnú kapsu, ktorá sa viaže na nosič. Je veľa možností. Výhodou nosenia, je tiež, že v zime máte istotu, že Vaše dieťa je v teple, hrejete sa navzájom.

     

    Čo dosiahnete ak budete nosiť dieťa

    1. Kľudné a spokojné dieťa. Deti sa počas nosenia väčšinou maximálne ukľudnia, sú veľmi vyrovnané a spokojné. Cítia sa v bezpečí a často spokojne zaspia. Plačú oveľa menej, ako ich „nenosení” rovesníci. Deti, ktoré sú nosené sú dojčené dlhšie.

    2. Vaše dieťa si vybuduje sebadôveru a zdravé sebavedomie. Získava ďaleko viac podnetov pre svoj psychomotorický vývoj, ako keby ležalo v postieľke alebo v kočíku. Bude Vás sledovať pri každodenných činnostiach a učiť sa, samozrejme primerane k svojmu veku. Ľahšie sa adaptuje na vonkajší svet mimo Vášho bruška.

    3. Nižší výskyt dojčenskej koliky. Váš neustály pohyb jemne cvičí a trénuje svalstvo dieťatka, stimuluje prácu čriev a prispieva k uvoľneniu vetrov.

    4. Samostatnejšie dieťa. Nosením je posilňovaná dôvera dieťaťa, vytvára sa sebavedomie, pretože dieťa nemusí trpieť strachom z opustenia, nemusí zúfalo plakať, pociťuje istotu, na matku a otca sa môže bezvýhradne spoľahnúť. Môže pozorovať svet z bezpečného miesta. Preto potom, keď začne štvornožkovať a chodiť, bude mať tiež oveľa väčšie sebavedomie a nebude mať strach sa od rodičov oddialiť, bude samostatnejšie.

    5. Dve voľné ruky a väčšiu slobodu. Nosenie Vám uľahčí život: - počas cestovania dopravnými prostriedkami - pri prekonávaní schodov - na výlete či dovolenke - počas nákupov - pri dojčení dieťaťa - pri domácich prácach - počas starostlivosti o dve deti súčasne.



    Zdroj: 

    http://www.nosmesa.eu/o-noseni/

    Nosenie detí a vzťahová výchova

     

    Nosenie dieťaťa, podobne ako iné časti vzťahovej výchovy ( spoločné spanie, dojčenie ), nie je novou myšlienkou. Po stáročia ženy nosili svoje deti v rôznych vakoch, látkach, šatkách. 

    Skúsenosť tieto ženy naučila, že bábätká sú najšťastnejšie v náručí svojich matiek alebo iných osôb, ktoré sa o ne starajú. Kočíky sú relatívne nové vynálezy používané v modernej dobe, keď "odborníci" začali radiť ženám, že príliš veľa pozornosti venovanej deťom ich môže "rozmaznať".

    Voľba rodičov nosiť dieťa so sebou na dôverne známom mieste pritúlené k matkinej hrudi, im uľahčuje byť s dieťatkom v kontakte aj uprostred rušného dňa. 

    V roku 1986 tím pediatrov v Montreale robil výskum na 99 matkách s bábätkami. Polovicu rodičov požiadali, aby nosili svoje bábätká denne minimálne tri hodiny aj v prípade, že bábätko neplače alebo nie je mrzuté. Rodičia dostali na pomoc nosiče. Ostatní rodičia tvorili kontrolnú skupinu a nedostali žiadne špecifické inštrukcie ohľadom nosenia. 

    Po šiestich týždňoch vedci zistili, že nosené deti plakali a hnevali sa o 43% menej ako skupina nenosených detí.

    V kultúrach, kde sú bábätká nosené, alebo spia vedľa svojich matiek, celkový čas plaču mohol byť meraný v minútach. Pri výskumoch na bábätkách v západných kultúrach bol čas plaču meraný na hodiny.

    Máme tendenciu považovať za normálne, že bábätká veľa plačú, ale v iných kultúrach to nie je považované za normu. 

    Nosenie dáva "vyspelejším" kultúram poznať, čo iné kultúry vedeli už dávno. Nosenie bábätka znamená, že nemusíte počúvať veľa plaču. 

     Deti vychovávame už od narodenia tým, akým spôsobom a v akej miere naplňujeme jeho potreby. Cieľom uspokojovania jeho potrieb, nie je dobré a neplačúce bábätko. Bábätko, ktoré neplače nemusí byť vždy spokojné. Dieťa nemá inú možnosť len plakať, keď potrebuje pomoc. Pokiaľ takéto volanie o pomoc bude márne a uspokojenie nejakej potreby sa mu nedostane, bude to pravdepodobne skúšať ešte nejakú dobu znova a znova. Ale keď sa nedovolá nikdy, alebo len zriedka vo chvíli keď niečo potrebuje, bude pre neho bezvýznamné plakať a dávať tým svoje potreby najavo. Na prvý pohľad to môže mať pozitívny efekt. Prestane matku "otravovať" krikom mimo vyhradenú "dojčiaciu, spiacu  dobu. " Neznamená to, že inokedy nie je hladné, že nepotrebuje pohladiť, popestovať.... Pokiaľ v správny čas dokážeme naplniť potreby dieťaťa, potom bude spokojné a vie prejaviť , keď potrebuje našu blízkosť. To mu dáva šancu byť čo najskôr samostatným. A tento model ostáva v dieťati celý život. 

    Pokiaľ by bol detský plač efektívny a niekto mu pomohol vtedy, keď ono potrebovalo, dokáže si o pomoc požiadať aj v dospelosti ak ju potrebuje a naviac vhodným spôsobom. 

    Najzákladnejšie potreby, jedlo, dojčenie spánok sú pre nás samozrejmosťou a nosením v šatke tieto potreby bábätku výborne sprostredkujeme. Dieťatko je priamo pri prsníku, kedykoľvek ho potrebuje, je blízko matky, a bez toho, aby muselo nejakú dobu plakať. 

    Je tiež známe, že nosené deti sú spavejšie, blízkosť matky im dáva pocit bezpečia, a húpavé pohyby ho uspávajú. Dokáže sa rýchlejšie nastaviť na režim dňa a noci.  Že deň je aktívna fáza, kedy matka pobehuje a ono sa pohupuje v šatke, a noc je keď si matka ľahne vedľa neho a odpočíva. 

    Potreba, ktorú považujeme za najdôležitejšiu, láska je tiež nosením v šatke výborne sprostredkovaná. Je to láska prejavená telesnou blízkosťou a častým hladením, ku ktorému blízkosť bábätka zvádza. 

     

    Keď dospelí nosia svoje bábätká, naše deti dostávajú lekciu, že bábätká sú dôležité, a že patria k rodičom. Učíme tak naše deti, aj ostatné deti, že veľkí sa starajú o malých, a že s bábätkami je zábava. Keď nosíte svoje dieťa, zaujímate rodičovský postoj, ktorý budú ostatní napodobnovať. Ak niekam prinesiete svoje bábätko v šatke, ostatní rodičia, ktorí tiež takto majú svoje deti so sebou sa budú cítiť lepšie. Vaše vlastné deti budú napodobňovať nosenie bábätka so svojimi bábikami a plyšovými medvedíkmi.


    Zdroj: 

    http://www.nosmesa.eu/news/nosenie-deti-a-vztahova-vychova/

     

    Biologické predpoklady nosenia detí alebo prečo je prirodzené nosiť deti vertikálne

    Anna Pohořálková

    Z pohľadu biológie ľudského správania sú naše deti nosenci.

    Biológ a etológ Bernard Hassenstein zaviedol v roku 1970 delenie mláďat cicavcov podľa ich typického správania na tzv. nosencov, hniezdošov a behavcov. Hniezdoši sa rodia so zavretými očami a uzavretými zvukovodmi, nevedia sa posúvať a sú ťažko schopní sami regulovať telesnú teplotu. Potrebujú ochranu hniezda, kde môžu byť zanechaní matkou. Ich strava ich zasýti na dlhú dobu. Počas neprítomnosti matky sa správajú ticho. Naproti tomu behavci sú akýmsi zmenšeným obrazom svojich rodičov, môžu svoju matku zakrátko po narodení nasledovať a potrebujú byť neustále v jej blízkosti. Než bol v roku 1970 profesorom Hassensteinem zavedený typ mláďat nosencov, bol človek počítaný skôr medzi hniezdošov, čo nám dnes pripomína obvyklý spôsob nakladania s dojčatami. Nosenci ako opice, koaly a iní, sa môžu nohami a rukami pridržiavať srsti matky. To ľudskí kojenci nemôžu. Musia byť držaní a podporovaní. Byť sám znamená pre nosencov to isté čo byť opustený, je to život ohrozujúci stav a mláďa trpí veľkým strachom. Človek je podľa tejto teórie typický nosenec, v čom sa podobá svojim príbuzným primátom.

    Aj dnes máme možnosť pozorovať na svojich deťoch správanie, ktoré nás so skupinou nosencov jednoznačne identifikuje.

    To, že nosenci sú biologicky prispôsobení na neustály telesný kontakt s matkou konštatuje moderná vedecká disciplína etnopediatria, ktorá sa zaoberá tým, v akom vzťahu sú biologické potreby a kultúrno utvárané modely starostlivosti o dieťa. Etnopediatria kombinuje poznatky terénnej etnológie, medicíny a humánnej etológie. Esenciu tejto disciplíny nájdeme v knihe Meredith Smallová Naše deti, naše svety. O potrebe telesného kontaktu píše autorka nasledujúce: "Dojča na biologickej úrovni očakáva neustály telesný kontakt a rovnakú starostlivosť, aké sa dostávalo dojčatám pred miliónmi rokov, kedy sa ich potreby utvárali. Ale v niektorých kultúrach, ako sú priemyselné krajiny Európy a Severnej Ameriky, rodičia volia ďaleko voľnejší vzťah k bábätkám. Ukladajú ich do postieľky a do autosedačky namiesto toho, aby ich nosili stále so sebou, kŕmi ich podľa daného harmonogramu, namiesto dojčenia na želanie, a na nepohodlie bábätká nereagujú tak rýchlo. Tento štýl garantuje rodičom istú slobodu, ale vyberá si svoju cenu-plačúce bábätko, ktoré nie je biologicky prispôsobené kultúrnym zmenám. "

    Prečo je nosenie ideálny prostriedok v starostlivosti o novonarodené bábätko vysvetľujú výskumy orientované na hormonálnu podmienenosť správania matiek a detí. Pri kontakte koža na kožu vylučuje matka i dieťa hormón lásky - oxytocín. Ten je zodpovedný za to, aby dieťa bolo spokojné a aby matka bola láskyplne starajúca sa osoba. Najvyššia hladina oxytocínu v tele matky a dieťaťa je v okamihu pôrodu a tesne po ňom, ale aj potom má oxytocín veľký vplyv na budovanie väzby medzi matkou a dieťaťom. Má tiež zásadný vplyv na dojčenie. Oxytocín udržuje dieťa a matku v stave zamilovanosti a zabezpečuje, aby dochádzalo k vzájomnému napĺňanie ich potrieb. Oproti tomu opustené dieťa vylučuje úplne iný hormón - kortizol. Dnes už vieme, že kortizol poškodzuje vyvíjajúci sa mozog, je teda pre dieťa jednoznačne škodlivý a nežiaduci.

    Okrem týchto hmatových podnetov vstupuje do hry aj čuch. Bábätko udržiava termoreguláciu najmä hlavičkou, preto hlava vydáva najsilnejší pachové vnemy. Zistilo sa, že tieto čuchové podnety v limbickom systéme matky podporujú materské správanie. Matky veľmi často a rady boria nos do páperia na hlavičkách svojich detí, mnoho z nich hovorí o neopakovateľnej vôni, na ktorej sú doslova závislé. Nie je to náhoda. Toto inštinktívne správanie je len ďaľšou poistkou, aby sa matka dobre starala o svoje bábätko.

    Máme ale aj iné biologické prispôsobenie, alebo aspoň ich pozostatky. O ľudských mláďatách sa súdi, že sú to nosenci pasívni, rovnako ako napríklad kengury. Vyzerá to, že nosenie zabezpečuje matka a nosenec je obyčajný nečinný objekt. Bližším pozorovaním máme ale možnosť zistiť, že to tak nie je. Ako vo svojej knihe Ein Baby will getragen sein opisuje Evelin Kirkilionis, odborníčka na biológiu ľudského správania (humánne etológiu), deti zaujímajú spontánne a vytrvalo polohy, ktoré nedávajú zmysel, ak si neuvedomíme, že sú adaptáciou na nosenie. Ak uchopíte malé dieťa v podpazuší a zdvihnete ho z podložky, môžete pozorovať, ako pri strate opory ihneď krčí nohy a zaujme tzv. abdukčnú flekčnú polohu. Týmto pohybom sa malý nosenec prezrádza. Pokrčením nožičiek sa dieťa chystá zaujať stabilné postavenie na tele matky. Kirkilionis tvrdí, že v dobe keď ľudský druh vďaka vývoju chôdze a adaptácii nohy stratil schopnosť pridržiavať sa dolnými končatinami srsti, došlo k presunu mláďaťa z brucha na bok matky. V tejto polohe do seba dieťa s pokrčenými nožičkami a bok matky zapadajú ako skladačka.

    Špecifické postavenie bedier a nožičiek pozorujeme u malých detí často, vydrží v ňom aj desiatky minút, napr. pri sústredenej hre, pri skúmaní predmetov. Keďže toto správanie vyžaduje značnú energiu, môžeme predpokladať, že nie je náhodné a zapadá do anatomických a fyziologických daností ľudského druhu.

    Zaujímavým dokladom o fyziologickej podstate tejto polohy je výskum orientovaný na prevenciu a liečbu dysplázie detských bedier.

    Jedným z vôbec prvých lekárov, ktorí na túto súvislosť upozornili bol japonský lekár Nagura, ktorý si už v štyridsiatych rokoch 20. storočia všimol, že zmena spôsobu starostlivosti o malé deti zrejme vysvetľuje to, že sa v Japonsku začal vyskytovať problém luxácia bedier (do prelomu 19. a 20. storočia jav v podstate nevídaný). Na začiatku 20. storočia sa v Japonsku objavil "európsky" spôsob starostlivosti o dieťa a s ním aj toto predtým nepozorované ochorenie. Nagura opisuje vo svojej štúdii deväť prípadov detí s luxáciou bedier, ktoré by zrejme v európskom prostredí boli liečené operatívne. On však rodičom uložil, aby sa o deti starali tradičným japonským spôsobom - aby ich podľa miestnych zvyklostí nosili, kým pre ne nebude v nemocnici voľné miesto. Deti sa ale nakoniec úspešne vyliečili bez nutnosti operatívneho zásahu. Hoci sa v tejto štúdii nehovorí o stupni závažnosti ochorenia, napriek tomu načrtáva možnosť, že nosenie môže byť nielen prevenciou, ale aj liečbou už vyvinutej dysplázie. Je isté, že práve táto štúdia inšpirovala ďalších lekárov k skúmaniu vplyvu tradičného nosenia na detské bedrá. Tejto téme sa napríklad intenzívne venovali nemeckí ortopédi Johanes Büschelberger a Ewald Fettweis. Jeden zo záverov týchto skúmaní je, že nosenie by pri správnej polohe nožičiek mohlo byť priaznivejšie než pasívna fixácia, pretože vďaka reakcii na pohyby nosiča sa aj dieťa mierne pohybuje a chrupavkovitá oblasť kĺbu sa dobre prekrvuje.

    Z vyššie popísaného je viac než jasné, že ako fyziologickú polohu pre nosenie vnímame polohu vertikálne.

    V tejto polohe je možný kontakt telo na telo v najväčšej možnej miere.

    Táto poloha umožňuje matke vnímať intenzívne čuchom vôňu detskej hlavičky.

    Reflexné správanie dieťaťa pri zdvihnutí a priložení na telo - zdvihnutie a pokrčenie nožičiek v tzv. abdukčnej flekčnej polohe - dokazuje, že dieťa hľadá oporu tela nosiča.

    Tiež úchopový reflex sa nám lepšie osvetlí, keď pochopíme, že je pozostatkom z doby, kedy sa mláďa rodu homo muselo pevne držať srsti matky a nosenie bolo podmienkou jeho prežitia.

    Vertikálne nosenie s abdukčnou flekčnou polohou dolných končatín je veľmi priaznivé pre zdravý vývoj bedrových kĺbov.

    V súčasnosti však stále panuje obava z tejto polohy. Odporcovia uvádzajú, že môže viesť ku skolióze či guľatému chrbtu (kyfóze), ak sa používa vo veku, kedy dieťa ešte nie je schopné samostatne sedieť. Rovnako tak sa argumentuje zlým vývojom svalového tonusu. Jedná sa však iba o domnienku, ktorá nebola preukázaná žiadnymi štúdiami ani pozorovaním. Okrem toho, ak má byť vertikálne nosenie prospešné pre vývoj bedrových kĺbov, má to najväčší význam práve v najskoršom období vývoja. Tu vzniká zreteľný rozpor.

    Evelin Kirkilionis sa rozhodla uskutočniť štúdiu, do ktorej zahrnula bezmála 200 nosených detí, ktoré pozorovala zhruba do veku nástupu do prvej triedy. Táto štúdia nepreukázala žiadnu súvislosť medzi poškodením chrbtice a nosením vo vertikálnej pozícii v ranom období pri porovnaní s podobnými výskumami u nenosených detí. Medzi 196 deťmi zahrnutými do dotazníkového šetrenia bola väčšina nosená 1 - 2,5 hodiny denne, ale skoro 40 detí trávilo nosením viac ako štyri hodiny denne, niektoré dokonca šesť aj desať hodín. Táto skupina detí je obzvlášť zaujímavá, pretože ani u nej sa neprejavil žiadny vzťah medzi nosením a poškodením chrbtice.

    Táto štúdia síce nie je veľká počtom respondentov, ale to z povahy veci nemôže byť, pretože nosiaci rodičia tvoria v európskom prostredí zanedbateľné percento populácie.

    Preto je snáď najväčším argumentom pre nosenie fakt, že aj v dnešnej dobe sa odhaduje, že dve tretiny obyvateľov tejto planéty stále deti prevažne nosia a len jedna tretina používa kočiare. Je ťažké predstaviť si, že by takto historicky i teritoriálne rozšírená prax bola škodlivá.

    Aj preto je absolútne nelogické zvádzať akékoľvek problémy s chrbtom na nosenie. Bolesti chrbta sú skutočne typickým ochorením západnej civilizácie, pritom v tejto kultúre je nosenie detí bohužiaľ úplne okrajovým fenoménom.

    Zamyslime sa nad týmito informáciami a prestaňme sa strašiť vertikálnym nosením malých detí.

    Pri dodržaní fyziologických daností a ďalších pravidiel akými sú

    - Podsadenie panvy podporujúce abdukčnú flekčnú polohu nožičiek dieťaťa, laicky sa niekedy opisuje ako M pozícia alebo sa definuje poučkou "kolienka vyššie ako zadoček"

    - Pevné utiahnutie na tele nosiča zaisťujúce dieťaťu stabilnú polohu a kontakt telo na telo

    - Zabezpečenie hlavičky dieťaťa

    - Vyvarovanie sa neprirodzených a nevhodných aktivít (športu, behu, a pod.)

    je nosenie vo vertikálnej polohe úplne bezpečné. Navyše konáme v súlade s potrebami bábätka a podporujeme puto medzi matkou a dieťaťom, ktoré má zásadný vplyv na psychické aj fyzické zdravie oboch.

    Zo svojej praxe by som rada dodala, že počas rokov čo učím mamičky viazať bábätka do šatky pozorujem veľký rozdiel v správaní matiek, ktoré majú dieťa naviazané v tzv. klbku a oproti tomu v správaní matiek, ktoré majú dieťa naviazané vo vertikálnej polohe. Ak sú mamičky podporené v nosení skúsenou a kompetentnou ženou (či už je to lektorka na kurze, pôrodná asistentka, dula alebo kamarátka), drvivá väčšina ich vníma subjektívne vertikálnu polohu ako bezpečnejšiu, najmä kvôli veľkému telesnému kontaktu s bábätkom a kvôli pocitu kontroly nad polohou a stavom bábätka. Táto poloha pôsobí na matky terapeuticky, upokojujúco, inštinktívne bábätko očuchávajú a bozkávajú. Nosenie bábätka v kolíske tieto reakcie nevyvoláva, pachové vnemy z hlavičky nie sú tak dobre dostupné, telesný kontakt matky a dieťaťa je obmedzený na podstatne menšiu plochu, pretože dieťa je k matke otočené bokom.

     

    Ďalší poznatok z mojej nosiacej praxe je ten, že nosenie dieťaťa vo vertikálnej polohe s podsadeným zadočkom v pevne dotiahnutej šatke je podstatne menej fyzicky náročné, než akékoľvek nosenie bez pomôcky, ale aj ako nosenie v polohe klbko bokom k nosičovi. Je to dané umiestnením ťažiska, ktoré je pri vertikálnom nosení veľmi blízko nášmu prirodzenému ťažisku. Keď je dieťa nosené vertikálne, je matka prirodzene nútená držať sa vzpriamene, pretože v tejto polohe je bábätko lepšie stabilizované a podporuje to požadované zaguľatenie bábätka v úväze. Naproti tomu pri nosení v klbku bokom k nosičovi hrajú veľkú rolu fyzické parametre mamičky (veľkosť pŕs, šírka ramien a hrudníka) a stáva sa, že dieťa sa v úväze doslova obtáča okolo matkinho tela. Pri tomto nosení nemá vzpriamený postoj matky pozitívny vplyv na polohu dieťaťa, môže ju naopak deformovať.

    U vertikálneho nosenia sa tiež predpokladá pozitívny vplyv na svalstvo panvového dna nosiacej ženy. Umiestnenie bábätka na bruchu matky, jeho drobné pohyby, kopkanie nožičiek, to všetko môže pozitívne ovplyvňovať svalovú aktivitu v tejto oblasti.

    Dúfam, že tento článok pomôže osvetliť skutočnosti, ktoré podporujú argumenty pre nosenie detí vo vertikálnej polohe a povzbudí matky a otcov k noseniu ich detí.

    Nosenie vo vertikálnej polohe v pevne dotiahnutej šatke je v súlade s poznatkami biológie ľudského správania (humánne etológia), etnopediatrie i psychológie a je prirodzenou odpoveďou na potreby matky a dieťaťa.

    Nosenie lieči.

    Nosenie podporuje naše rodičovské kompetencie.

     

    Preložené zo zdroja:

    http://vbavlnce.blogspot.cz/2013/06/biologicke-predpoklady-noseni-deti-aneb.html


    Dajte o nás vedieť na sociálnych sieťach. Ďakujeme!