Ako sme rodili doma 2

Lono, o naturálnom prístupe k naším deťom

  • O nás
  • Aktuality
  • Eko škôlka Lieska
  • Články
  • Galéria
  • Kontakt
  • Podpora

  • Ako sme rodili doma 2

    Predslov

                                        Práve som z nostalgie dočítala svoj prvý pôrodný príbeh – Prvý apríl, ktorý bol uverejnený v niektorom z čísiel minuloročného mesačníka časopisu Dieťa a v druhej knihe Alexandy Kešelovej  - Rodili sme doma. Úprimne, dojíma ma i dnes, po rokoch... príbeh skutočný a plný emócii. Nezmenila by som v ňom ani bodku...

    Od prvého pôrodu ubehli 3roky aj 3mesiace a ja mám pocit, že sme s Milošom o kus vyrástli... naša dcérka Vivánka je našou dokonalou bytosťou, vďaka nej sme na ceste k sebapoznaniu. Učíme sa byť vnímavými rodičmi aj v situáciách, ktoré sú „na hrane“, a ...nie je to vôbec ľahké. Snažíme sa riadiť myšlienkou, že čím väčšmi sa dieťa nespráva „podľa našich predstáv“, tým väčšiu lásku potrebuje... A vždy, keď niektorému z nás rupnú nervy pri sprevádzaní našej dcérky životom a zvýšime hlas, či možno povieme niečo, čo nás následne zamrzí, prejdeme vlastnou sebareflexiou a zistíme, že sme to práve my, čo musíme zmeniť postoj k danej situácií...

    Dosahujeme ciele a plníme si sny. Nádherné na tom je, že najkrajším cieľom je práve tá cesta k nim. Zistila som, že nie je až tak dôležité mať vždy v dome poriadok, mať o 12tej navarený obed a o 20tej uložené dieťa v posteli. Zistila som, že oveľa dôležitejšie je Byť. Byť reálne prítomný v čase a v priestore. Vnímať vôňu vzduchu pri rannom sobotňajšom behu okolo jazera, cítiť teplý dych psej priateľky Kiary na mojej šiji, či počúvať nevyslovené vyznania lásky môjho muža. Užívať si chvíle s deťmi, láskať sa s nimi pri dojčení, nosení... Ďakujem vyššej moci za to, že ma na tejto ceste sprevádza práve môj priateľ – partner – manžel – môj Miloš.

    Príchodom Vivi na tento pozemský svet sa v našom vzťahu veľa zmenilo. Prekonali sme veľa ťažkých skúšok ale i trochu vzájomného sklamania. Nie vždy popri výchove našej dcérky sa nám darilo zladiť pracovný, rodinný a partnerský život tak, aby sme boli obaja spokojní. Vždy sme si to ale nakoniec vyrozprávali a potvrdili si to, čo sme vedeli od samého začiatku – že sa tak veľmi milujeme. Tak sme sa minulí rok v lete zosobášili a tento rok, práve na letný slnovrat zduplovali našu lásku počas svadobného obradu na myjavských kopaniciach, podľa myšlienky starých slovanských predkov.

                                 Splodili sme v láske druhé dieťa. Podvedome som naše miminko privolávala k sebe už dlhšiu dobu asi od 1,5 roka Viviánky. Vždy pri pohľade na malé bábätko, som zahorela túžbou nosiť pod srdcom nový život. Cyklus nedorazil... Tehotenskému testu som sa úspešne vyhýbala prvé dva týždne od vynechania menzesu. Moja zvedavosť, či som naozaj v druhom stave, bola silnejšia než moje presvedčenie. Tak som s nedočkavosťou sedela na záchode a uprene hľadela na malé okienko ocikaného výmyslu našej modernej spoločnosti...  Objavili sa dva, výrazne rúžové pásiky J Usmiala som sa. Po návrate manžela z práce, mu bez slov podávam do ruky tehotenský test. Objal ma, obaja sme vedeli, že to tak má byť... 

    Zotavenie môjho fyzického tela po prvom pôrode, trvalo dlhšie než som čakala... Spolu s hojením natrhnutej hrádze sa hojila i duša. Prvý pôrod bol veľmi dlhý a samotné zrodenie bolestivé - i napriek podporujúcemu manželovi, skvelej PA a množstva načítanej odbornej literatúry... Po 21hodinch sa narodila naša prvá dcérka – bolo to však silou mojej vôle.

                              Masážou hrádze počas druhého tehotenstva, som si teda rozmasírovávala i neviditeľné bolestivé miesta, ktoré mi zostali po narodení Vivi.

                 

    Februárová balada – zázračné zrodenie

     

    Pozn.: (miesto pojmov kontrakcie - bolesti, používam sťahy, návaly, vlny/vlnky...vagína – joni, pôrodná asistentka - PA)  

     

                                  Tehotenstvo je najväčší dar, aký môže žena dostať od muža. Fascinujúce, ten neuveriteľný posun, čo zažíva dievča, keď sa stáva ženou – matkou... Som užasnutá a s láskou sa rozplývam nad touto vzácnou udalosťou. S pocitom bez tiaže, po výnimočnom duchovnom splynutí s mojim manželom, beriem do rúk pero a píšem príbeh plný endorfínov. Spolu s kýchnutím vyteká zo mňa posledná „živá voda“, ktorú do mňa pred pár minútami vášnivo vliala moja milujúca polovička. Cítim, akoby som nemala v tele žiadne kosti, svaly, šľachy, akoby som sa vznášala. Nechávam sa niesť na oblohu bezstarostnosti a potichu pozorujem nádych a výdych, to ako ma hladí obtekajúci vzduch po pokožke a z vnútra tá čarovná energia... Zahltila každučké prázdne miesto v duši po náročnom týždni. Som plná lásky. Mám otvorené všetky brány a vznešene vchádzam do spomienok na môj druhý pôrod. Som v minulosti, akoby bola prítomnosť...

                                   V noci, niečo po druhej hodine ma prebudili z plytkého spánku dlho očakávané vlnky, ktoré jemne rozhojdali miminko v bezpečí môjho pokojného dychu. Vedela som, že sa deje niečo éterické a nechávala som to plynúť. Pozoruhodné... nerobím nič. Hladím naše bábätko cez brušnú stenu a vediem s ním vnútorný dialóg. „Si krásnučké. Predstavujem si, ako ťa držím vlhké od plodovej vody v náručí, vsakujem do seba Tvoju bezbranosť – dokonalosť, Tvoje teplo a cez končeky mojich prstov nenásytne olizujem Tvoju pokožku, jemnejšiu než čokoľvek...“ Stvoreniatko mi jasne odpovedá: „Si tak nádherná maminka moja, Tvoj hlas je zvonivý a láskavý, Tvoje srdce otvorené...už idem k Tebe maminka moja, už idem k Tebe do Tvojich dlaní.

    Pokorne schádzam dolu po schodoch. Moje kroky ma priviedli na wc, kde som vykonala malú potrebu. Rozmýšľam. Sťahy sú mierne silné, pravidelné. Môj dych sa im prispôsobuje. Nebojím sa. Som oddaná. Trochu zvedavá. Akoby to bolo prvý krát. Musím ísť von. Hreje ma teplý fialový župan. Na zasneženom chodníčku zostávajú stopy od mojich papúč. Som prítomná. Objímam strom (slivku, ktorá stojí kúsok od nášho domčeka), pri prichádzajúcej vlne ho stískam pevnejšie. Stávam sa jeho súčasťou. Miesto nôh mi vrastajú korene hlbšie do zeme. Cítim, ako prenikajú cez pôdu až k zemskému jadru. Stojím pevne. Stehná, kolená, lýtka, členky, chodidlá – sú tak tvrdé, akoby ani neboli moje. Nemôžem sa pohnúť a vlastne ani nechcem. Pri ďalšom posvätnom sťahu mi vyrastajú z hlavy hrubé konáre, z ktorých priam vystreľujú dlhé a tenké vetvičky. Rastiem... učím sa veľmi rýchlo. Nikdy som stromom nebola a predsa viem, ako rásť. Príroda je dokonalá. Múdra učiteľka. Od bedier hore som pružná. Moje konáre vyrastajúce z hlavy sa stále predlžujú a naťahujú k mesiacu, akoby ho chceli celý obopnúť. Mesiac je magicky guľatý, žiarivý, strieborný... nevidím sa v zrkadle no cítim, že zreničky sa mi pri ďalšom posvätnom sťahu roztiahnu cez celú dúhovku oka. Miesto očí mám dve hlboké studne. Sila... brutálna sila... nikdy som si nemyslela, že niečo takéto zažijem. Som vzrušená z toho, čo všetko ešte nepoznám a prahnem po ďalšom obrovskom návale. Už prichádza... cez bezodné studničky mi nočný vietor prefúkne útroby a moje veľké brucho sa napne tak, že snáď odpadnem. Chvíľu to celé zhlboka predýchavam a imaginárne sa pretrasiem, z akoby sna. Veľmi rýchlo som sa spamätala a prebrala sa z vízie, že by som sa šla prejsť po vonku. Celá sa chvejem a vchádzam dnu do domu. Beriem do rúk mobil a v jednej chvíli píšem mame správu, počítam si prestávky medzi kontrakciami a súčasne v pauzách zapaľujem sviečky.

    Som tak ponorená do spomienky pôrodu, že teraz keď píšem príbeh, cítim veľmi silnú menštruačnú bolesť, až sa mi chce vracať... vau... a pritom môj mozog v ten čas vyhodnocoval proces pôrodu ako niečo veľmi príjemné a “nad pochopiteľné“...

    Vypúšťam faktické poznámky ako obsah sms – iek , ktoré som si vymenila s PA a prechádzam k veci.

    Moje kroky sa uberajú rovno hore po schodoch, do našej spálne, kde s nami odpočíva aj moja prvorodená dcérka Viviána. Líham si k Milošovi. Hladím ho. „Láska, už rodím.“ Po chvíli mi praskne plodová voda a tečie spolu s ňou zo mňa i posledný skutočný záblesk reálnej bolesti. Bolo to tak slastné. Prenádherná fyzická, ale i psychická úľava. Som zviera. Všetko vidím jasne a ani na chvíľu nepochybujem. Som. S každým prichádzajúcim sťahom hlboko bručím a vydychujem s naozaj hlbokým „aaaaa“. Hrdlo mám plne otvorené a otváram sa i so spodku, presne ako rozvíjajúci puk kvetu. S miminkom som stále v kontakte. „To je brutálna sila.“ Prebrali ma akoby z tranzu moje slová, čo vyšli zo mňa bez rozmyslu. Spočívala som dole na sedačke. Miloš sa potichu zasmial a držal ma pri tom za ruku. Na tvári mám studený opar. Som zdrogovaná hormónmi lásky. Začula som hlások mojej Vivi a na moment som sa pohrávala s myšlienkou, že ju pôjdem hore nakojiť, aby ešte zaspala. Obrovitánsky nával ma rýchlo vyviedol z omylu a vyhnal ma bez milosti na „samotku“ do našej mini kúpeľne. Ako by som mala plne roztvorené všetky obzory a musela byť sama... Stojím opretá o umývadlo a vravím si: „Až takáto sila to je, Ty vole....“ Mám chuť hrešiť od vykoľajenia, že niečo takéto existuje a ja ešte žijem J

    Myslím, že teraz, v tejto chvíli, by ma to snáď zabilo J  Naše miminko som totiž k sebe privolávala už veľmi dlho – som cca 10 dní od očakávaného termínu pôrodu. Celý ten čas, čo som tak vrúcne čakala, som využila pre dobro veci. Cvičila som jogu, chodila na dlhé prechádzky, tancovala – spievala a hladila moje bábätko v brušku. Písala si do diára pozitívne afirmácie, čítala si pôrodné príbehy iných doma - rodiacich žien, pozerala filmy o prirodzených pôrodoch. Chystala si éterické oleje k pôrodu a miešala z nich zmesi. Písala si pôrodný plán k pôrodu doma i k pôrodu do nemocnice. Pila čínske bylinky k dokonalému bezbolestnému zrodeniu a sypaný čaj, ktorý som si z bylín sama namiešala podľa receptu Ingrid Stadelman. Dávala si dokopy tlačivá, ktoré bolo treba vybaviť po úradoch k vybaveniu rodného listu... Kreslila som si a maľovala môj nádherný pôrod... Spravila som snáď všetko preto, aby bol pôrod dokonalý...

    Z ďalším návalom sa mi v obraze zrkadla prevracajú oči, podlamujú kolená a spolu s vychádzajúcou hlavičkou „padám“ na zem na štyri. Súčasne zo mňa vychádza nekompromisný hlboký hrdelný výkrik „hlavaaaaa“. „Pomaličky, dieťatko moje“, šepkám stvoreniu, čo sa ponáhľa, akoby nič nechcelo zmeškať. Samohláska „aaaa“ na konci ma zo spodku otvorila na doraz a z mojej joni vykĺzlo malé telíčko rovno do rúk môjho milovaného muža, ktorý ledva dobehol. Vivi stojí medzi dvermi kúpeľne a bez vydania akéhokoľvek zvuku z údivom pozoruje malé miminko. „Dýcha“?, zadýchane sa pýtam trochu rozospatého Miloša. „Asi áno“, neisto odpovedá. Sebavedomo beriem do rúk moje čerstvo narodené dieťa a z ústami mu intuitívne odsávam z pusinky a nošteka zvyšky plodovej vody a hlienu... pritúlené bábätko, zabalené v červenom uteráku nesiem na sedačku do obývačky a bezvládne ukladám moje telo na mäkký vankúš. Pocitovo som trochu zmetená, akoby sa moje JA, všetky vnemy prelínali v dvoch sférach súčasne. V tej našej realite a vo sfére, ktorú bežne človek môže dosiahnuť možno pri hlbokej meditácii, alebo niečom podobnom... Miloš išiel zobrať pre miminko hore nejaké veci. ... a už mu len s radosťou volám – máme dievčatko Láska J (je to nádherné prekvapenie, nevedieť aké pohlavie má vaše bábätko v brušku a ten moment, keď sa môžete samy pozrieť J) Čakám kým si bábo pohľadá samo bradavku a samé sa prisaje. Po chvíli však začne plakať a ja si ho intuitívne prikladám k pravému prsníku. Potom mi cvaklo, čo sa vlastne stalo. Ja som už porodila a pôrodná asistentka nikde. Pri tejto myšlienke sa mi zapol mozog a jej neprichádzaním ma oddeľovanie placenty začalo neuveriteľne bolieť. Chvejem sa. Je mi zima. Neznesiem žiadny dotyk. Som podráždená... bojím sa nechcem byť zakrytá. Tŕpnu mi ruky. Teraz ma to skutočne bolí. A mám úprimne obrovský strach o svoj život. Pôrod bábätka bol nádherný, misteriózny, vznešený, pokorný, bezbolestný, .... Pôrod placenty, ten ma však nehorázne bolel... „Kedy už príde Peťa?“, pýtam sa zúfalo Miloša. Opakuje sa to viac krát za sebou...

    PA prichádza dnu, umýva si ruky, úctivo podíde ku mne a po chvíli vychádza placenta von. Sťahy však pokračujú. Je to nepríjemné. Som však šťastná a nesmierne hrdá žena. Cítim sa byť tak múdra... práve som zvládla ďalšiu skúšku života a úplne sama s mojim mužom. Po dotepaní pupočníka som prestrihla pupočnú šnúru a tak oddelila Svetlanku od placenty. To bol tiež veľmi silný moment, strihať niečo, čo je vlastne Ja... je to iné ako keď si ostriháte vlasy, alebo nechty J Som naozaj hrdá a vďačná za to, že som to mohla zažiť. DAKUJEM

     

    Vo Veľkom Bieli 6.8.2015, Petra Červenáková

    Záver

    ĎAKUJEM mojej rodine, úzkej i širokej – za dôveru a podporu. Mojej jedinečnej PA... Našej pediatričke, ktorá bola jediným spojencom a pomohla viac než hoc kto iný z odborného personálu... bola ochotná prísť k nám domov skontrolovať naše Svetielko... Pomohla i mne, keď dokonca môj gynekológ odmietol... Tu som si istá že pani Dr. Je naozaj „anjelom“ J a Hippokratova prísaha nie je len fraška...

    ĎAKUJEM Milošovi, že je mojim priateľom. Milujem ťa poklad!

    ĎAKUJEM Niki a Baške, za veľmi vzácny predpôrodný obrad – rituál...

    ĎAKUJEM bohyni Rode, anjelom, Matke Zemi  a celému vesmíru...

    ĎAKUJEM sebe za svoju silu, odhodlanie, ženskosť, zmyselnosť, otvorené srdce. Ďakujem si za to aká som a niekomu tam hore za to, že má so mnou ešte veľa plánov, ktoré mi do cesty prichádzajú každý deň.

    Som kreatívna múza a citlivo vnímam všetky podnety z hora, realizujem „Boží“ úmysel, konať dobro. Mám okolo seba anjelov a vďaka nim sa cítim ako anjel. Žasnem nad tým koľko jedna žena môže dokázať zvládnuť, keď hnacím motorom sú vlastne deti, a nesmierna láska k životu a k vám všetkým, k celému svetu. Z môjho srdca tryská slnečné svetlo... Som dieťa, dievča, žena, manželka, dcéra zároveň, matka... matka dvoch detí, dnes už takmer 4.ročnej Vivánky a ročnej Svetlanky. Okrem toho, že som na seba hrdá za pôrody – v dnešnej dobe veľmi vzácne, som hrdá i za iné... že okrem domácnosti, záhradky, varenia, prania, upratovania, nakupovania... som mojim deťom aj „animátorkou“, „lekárkou“, kuchárkou, šoférkou, sprievodkyňou lesov, učiteľkou, vychovávateľkou... pred troma rokmi som založila Lono, rodinné centrum o.z., aktívne tvorím program pre svet, rozdávam sa...Vo februári som založila Komunitnú ekoškôlku Lieska, ktorá sa pomaly rozrastá. Moje deti sú jej súčasťou a tak majú možnosť byť so mnou. Vzhliadať ku mne...snažím sa byť čo najlepším vzorom... i keď... áno zakričím, občas i viac ako by bolo vhodné... učím sa ovládať moju asi cholericko – sangvinickú povahu... Cvičím Asthanga jogu, ktorá mi otvára obzory... Za to okrem seba Ďakujem najmä nášmu učiteľovi Majkovi. Som študentkou waldorfského vzdelávania, ktoré sa úzko podieľa na mojom hlbokom rozvoji. Moja duša kvitne spolu so stromami a kvetmi v našej záhrade...

    ˇ

    Utorok 15.3.2016, 2:00 v noci – dnes má Svetlanka jeden rôčik a mesiačik k tomu, no a práve dnes má meninky. Naša Svetlanka – už je dosť silná na to, aby mohol tento príbeh poletieť do vašich sŕdc

    Vo Veľkom Bieli, Petra Červenáková

     

     

    Naaaaadherneeee Petka,

    Dakujem, ze si mi pripomenula ten zazrak zrodenia, tu nadheru, silu, ja uz pri vychove upadam do rutiny, idem z toho von, dakujem, clanok mi ukazal smer..
    Krasny den
    S laskou, Ivica z Luznej
     

    Peti, vdaka za silny pribeh, si obdivuhodna zena!

    Srdecne ta pozdravujeme. U nas sa prve narodeniny budu oslavovat o necely mesiac. Este teraz si pamatam, ako sme si na oslave patdesiatky tvojho otca porovnavali brucha 

    Cavik, vsetko dobre!

    Petra, Jozko, Petra, David

     

    Mila Petra,

    Prenadherny pribeh zrodenia Svetlanky. Ste uzasna zena kolko ste toho za Vas zivot stihli a prezili! Klobuk dolu, velka ucta a obdiv k Vam!
    Dakujem za zdielanie pribehu a moznost si precitat ho!

    S laskou 
    duska 

     

    Ahoj Peti,

     

    nie sme už moc v kontakte, ale ja stále sledujem tvoje aktivity a veľmi ti v nich fandím. Zároveň obdivujem energiu, silu, chuť, s ktorou všetko robíš.. máš určite vrodenú obrovskú vnútornú motiváciu (to je niečo čo sa nedá naučiť, je to dané do vienka, niečo ako talent) a tá ťa stále posúva ďalej. :-)

     

    Dnes som si prečítala váš príbeh ako prišla na svet Svetlanka. Obdivuhodné, dochádzajú slová pri tom... no comment, a krásne napísané s precítením.

     

     

    Prečítala som si aj článok (tiež fascinujúci) "Ako sme rodili doma 1", a  v článku som našla toto:

    Vždy som sa tešila, keď nás babka s dedkom zobrali na chalupu do malulinkej osady – Hubačov štál pri Novej Bani. 

    Hubačov v obci Malá Lehota?  

    To je moja rodná dedina. :-) Ja hovorím, že sa tam chodia muchy otáčať (lebo tam je už koniec sveta), ale nemenila by som ju za žiadnu inú rodnú. Presne kvôli tomu, čo popisuješ ty. 
    A chodíte tam ešte?

     

    Takže okrem poďakovania za zdieľanie zrodenia tvojich dvoch detí, som cítila potrebu povedať ti ešte, že Hubačov je u nás.

     

    Krásny deň vám dievčatá prajem, opatrujte sa.

     

    Zuzana
    (čo má Tatianku a Laurinku)

     

    PS: Prajeme Svetlanke k meninám všetko krásne! Kooopu zdravia, nekonečnú a bezpodmienečnú lásku, veľa smiechu, šťastia a tiež veľa pochopených a pohladených slzičiek. :-)

     

     Peti, mas moj velky obdiv a zaroven si iste nielen mne velkou motivaciou. Som rada, ze som ta spoznala. Monika

     


    Dajte o nás vedieť na sociálnych sieťach. Ďakujeme!